Na začiatok by som rád poznamenal, že nie som ani zďaleka spokojný so súčasnou slovenskou politickou situáciou spôsobenou zlým odhadom politických špičiek a nástupom podľa mňa zlej politiky. Nečakám nič dobré, no ako sa hovovorí: "Uvidíme, nejako to vydržíme (a nakoniec zaplatíme :( )".
Keď som si však prečítal vyjadrenie budúceho ministra školstva o obmedzení prijímania na gymnáziá so zlým prospechom, zasvietilo mi svetielko na konci tunela zvaného školstvo. Sám v ňom totiž krátko robím a učím na vysokej škole budúcich inžinierov o komunikačných systémoch a sieťach. Vidím tu rôzne nepekné trendy. Pritom za najhorší princíp zakorenený v tomto významnom rezorte považujem financovanie škôl podľa počtu žiakov. Teda kvantitatívne, nie kvalitatívne kritérium (po slovensky povedané - Dáme vám peniaze nie podľa toho, akých dobrých maturantov/inžinierov nám dodáte, ale koľko ich bude. Čo nás po tom, či vôbec niečo vedia). A dnes zlo tohto systému priznal aj budúci minister Čaplovič.
Sama akreditačná komisia (zaoberajúca sa síce vysokým školstvom, no zlý princíp platby "na hlavu" je rovnaký aj tu) sa nedávno vyjadrila, že niečo nie je v poriadku, že kvalita škôl ide dolu vodou, že stúpajú počty žiakov pri rovnakých počtoch učiteľov (spôsobila si tým v podstate sebakritiku, pretože ona riadi kvalitu vysokých škôl, určuje, čo sa vysokou školou stane a čo nie. To tak ale už býva, keď Slovensko je naozaj malé a každý sa pozná s každým a odmietnuť akreditáciu známemu sa nepatrí (podobne je na tom prideľovanie a hodnotenie grantov, kde je tiež dôležité zloženie komisie, kvalita projektu je druhoradá). Ale o tom možno nabudúce.).
Ale poďme k svetielku na konci tunela. Pán Čaplovič sa vyjadril, že síce bude za to kritizovaný (a že sa do neho už pustilo dosť ľudí), ale aj tak chce gymnáziám vrátiť ich výnimočnosť. Áno, kedysi na gymnáziá nešiel hocikto, mali svoju úroveň, šla na ne elita a učitelia boli na svojich žiakov hrdí, keď sa tam dostali (v mojom prípade zo mňa bola moja triedna učiteľka smutná, lebo som na gympel nešiel, hoci som bol jedným z najlepších v triede. Dodnes si pamätám jej smutný výraz, keď som sa napevno rozhodol ísť na elektrotechnickú priemyslovku. Ale to je iný príbeh...)
Pán Čaplovič sa vyjadril, že na gymnázium pôjdu len tí, ktorí budú mať známky do priemeru 1.5. Potešil som sa. Úprimne, vážne. Lebo konečne niekto (okrem mojej mamy so zdravým sedliackym rozumom) povedal, že nie je normálne, aby žiaci so štvorkami šli na gympel, preliezali ním a potom šli na vysokú školu a preliezli aj ňou. Lebo každá z tých škôl za neho dostane dotáciu zo štátu a keby ho vyhodili, tak ďalší rok za neho peniaze nedostanú.
A tak nám na výšku pribúdajú študenti, z ktorých niektorí nevedia spočítať ani trojčlenku, no titul a potom aj plat "ajťáka" by chceli. Kto na to dopláca okrem slovenskej ekonomiky? Učitelia, pretože z jednej strany sú tlačení znižovať latku a nevyhadzovať zo škôl, aby tieto mohli finančne prežiť (kamoška učí na strednej škole v Košiciach a keď ako absolventka plná ideálov a nárokov na žiakov ich chcela zopár nechať prepadnúť, bolo jej povedané, že je veľmi náročná a berie to príliš vážne) a z druhej leniví a drzí žiaci si pomaly môžu robiť čo chcú, lebo učiteľ je dnes nevážený otrok, ktorý mu nič nemôže (viď neuveriteľné video1 a video2). A keby aj mohol, tak príde ešte drzejší rodič presvedčený, že jeho potomok je génius a učiteľ nula a vynadá mu. A ak sa do toho pripletie riaditeľ, tak aj jemu môže zopár milých slov uštedriť.
Aj pre tieto dôvody som sa teda potešil zo slov čoskoro-ministra, pretože takýto návrh by kládol vyššie nároky na žiakov a študentov, museli by sa viac učiť a nedostali by všetko zadarmo ako sa to dnes nosí v našej konzumnej spoločnosti (ono to kazí charakter a nič si potom nevážime. ani ľudí). No neskôr mi došlo, že toto vyjadrenie má chybičku. Tá však nie je v sledovanom cieli, ako skôr v použitom prostriedku. Použitie kritéria priemeru známok ani zďaleka nie je objektívne, pretože čo škola, to iná úroveň. A tak trojkár môže byť zrazu po zmene školy géniom. Preto odporúčam pánovi ministrovi, aby namiesto priemeru zobral ako-tak objektívne kritériá, ako napr. MONITOR (veď na čo ho inak máme?) alebo povinné prijímačky pre stredné školy. A keď už sme pri tom, môžeme ich zaviesť aj pre školy vysoké.
Som otvorený iným názorom a diskusii, no momentálne som presvedčený, že tento krok je správny, pretože keď sme to celé nechali na samoreguláciu samotnými školami pri zachovaní financovania "na hlavu", nedopadlo to vôbec dobre a kvalita šla (a stále ide) prudko dolu. Klesajúcu kvalitu pripisujem (a nie som sám) aj rozdeleniu štúdia na bakalársky a magisterský/inžiniersky stupeň podľa bolonského procesu. V podstate sme tým stratili pol roka štúdia, ktorý študenti venujú bakalárskej práci. A ak som správne pochopil p. Fišera z Akreditačnej komisie, chceli by ísť ešte ďalej: "Riešením by mohol byť univerzálny spoločný základ pre viaceré bakalárske programy. "Tá diverzifikácia by mala byť v magisterských programoch," povedal šéf Akreditačnej komisie Ľubor Fišera." http://www.sme.sk/c/6308272/akreditacna-komisia-studentov-je-vela-a-profesori-nekvalitni.html
Takže znovu by to pedagógovia mali ťažšie, pretože to, čo sa vyučovalo 5 rokov, by mali stihnúť za 2. Naozaj zaujímaý prístup. Ale snáď som ho len zle pochopil.
Čo dodať na záver? Asi len prianie pevných nervov všetkým v školstve zúčastneným, pretože ťahať ho zo súčasného stavu bude naozaj fuška. Uvidíme, ako to všetko dopadne.
TOMÁŠ KOVÁČIK
zdroj foto: http://child-behavior-discipline.knoji.com/parenting-issues-my-12yearold-refuses-school/
