Maličké ruky, drobné nožičky, tučný krk a nádherné oči

Autor: Tomáš Kováčik | 23.1.2013 o 19:37 | (upravené 26.2.2013 o 8:45) Karma článku: 8,77 | Prečítané:  480x

Čím ďalej, tým viac obdivujem tie malinké stvorenia s drobnými ručičkami, nožičkami, tučnými krkmi a nádhernými živými očami. Neviem prečo, ale keď som s nimi (a zjavne nie som sám, aj veľkí profesori to vraj robia :), vôbec mi nevadí prehodiť odborný jazyk na hatlaninu a dokola sa ich pýtať vety ako "No, kde si ty, no, kde si ty?", až kým na nechápajúcej tváričke nevylúdia krásny úsmev.

 

A je mi jedno, že to bábo mi vôbec nerozumie (hmm, zaujímavé... lebo v prípade mojich študentov by som čo všetko dal za to, aby rozumeli tomu, čo im hovorím :). Lebo kedy rozumelo, možno by si poťukalo na čelo a spýtalo sa ma, prečo ho otravujem s hlúpou otázkou o jeho polohe, keď ho mám priamo pred sebou.

Zaujímavé, že vo svete detí nám nejde o porozumenie, ale o lásku. Bábo nerozumie, čo mu hovorí jeho mama či oco, ale cíti, že k nemu hovoria s láskou, že sú do neho zamilovaní a urobia preň všetko. Jeho mozog nemusí ešte celkom fungovať a dieťa aj tak vie, že je milované. Zvláštne...

Nepoznám človeka, ktorý by vyslovene nemal rád deti, že by ich neznášal. Práve naopak. Takmer každý sa pri stretnutí s bábätkom roztápa a mení sa z pragmatika na "blbca" melúceho nezmyselné vety či pýtajúceho sa na detaily o priberaní hmotnosti, ktoré by sa dospelých až pričasto dotkli :)

Nepoznám ani človeka, ktorý by sa nepotešil, keď vidí svoju známu, ako sa k nemu blíži s veľkým bruchom. To sú hneď na stole otázky: "Kedy čakáte?", "Čo to bude?", "Kope veľmi?", "Ako sa bude volať?" a "Tatko je hrdý na to, čo sa mu podarilo, čo? ;)"

A čím ďalej tie deti rastú, tým väčšmi obdivujem zázrak, ktorým sú. Zrazu vidím, že ten krpec, ktorý sa ma pred mesiacom bál, so mnou dneska vo svojich 1.5 rokoch "pokecá", ukáže mi svoje autíčka a spolu postavíme vežu z kociek. Pravda, on ju potom rád zvalí, ale veď každý máme na svete svoju úlohu :). Vidím, ako je z bábätka zrazu malý lapaj, ktorý svoju mamu síce donúti poriadne sa obracať, no zároveň je jej najväčšou láskou, za ktorú by dala život. Bez mihnutia oka a kedykoľvek.

Vidím, ako deti rastú, sú z nich skôlkári, s ktorými radi kreslíme nezmyselné čmáranice a pochvaľujeme ich, akí sú šikovní. Potom dorastú do školských tašiek, ktoré ich spočiatku prevaľujú zo strany na stranu, no neskôr ovládnu oni ich a prinášajú v nich domov radosť, no i zopár sĺz.

Človek sa ani nenazdá a to malé bábo, ktoré nepotrebovalo mamu ako každé iné zviera len zopár mesiacov, ale dobrých 20 rokov, sa vyberá do života. Ide tak ako predtým jeho rodičia hľadať svoje miesto na zemi a svoju drahú polovičku, aby mohlo mať svoje vlastné deti a tešiť sa z nich. Kruh sa uzatvára. Resp. otvára...

Deti sú proste darom. Často ťažkým a náročným s celoživotnými problémami, ale vždy nádherným. Nech si hovorí kto chce, čo chce. Každý život stojí za to žiť a nechať žiť.

 

PS: Pomáhajme každému bábu narodiť sa a žiť. Aby sme sa z nich mohli tešiť :) Nech dieťa nie je problémom, ale darom. Aj pre nezodpovednú 17-tku, ktorej rodičia nevysvetlili všetko, čo mali, aj pre zabezpečenú matku 3 detí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?